Titus Zeman

V mene republiky sa odsudzujú: Titus Zeman, 25 rokov. František Buzek, 18 rokov. Anton Srholec, 12 rokov…

Vynesením zdrvujúcich rozsudkov nad dvoma desiatkami ľudí sa pred 65-timi rokmi skončil obludný monsterproces so saleziánskym kňazom Titusom Zemanom a jeho spoločníkmi. Trojdňovému súdnemu pojednávaniu, ktoré trvalo od 20. do 22. februára 1952, predchádzali mesiace neľudského mučenia. Odsúdených čakali roky strávené v najťažších žalároch či v uránových baniach v Jáchymove. V čase, keď si komunisti vybavovali účty so slovenskými partizánmi, „buržoáznymi nacionalistami“ či sociálnymi demokratmi, tvrdo udreli aj na svojich ďalších vykonštruovaných protivníkov – príslušníkov cirkví. Čím sa proti bývalému režimu previnil Titus Zeman?

Útek cez hranice

Keď počas tzv. barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 štátna moc obsadila všetky mužské kláštory v Československu, ocitli sa rehoľníci v sústreďovacích kláštoroch s väzenským režimom. „V tejto atmosfére prichádzajú saleziáni s plánom previezť svojich rehoľných spolubratov do Talianska, aby tam mohli vyštudovať a žiť svoje duchovné povolanie,“ hovorí historik ÚPN František Neupauer. Úlohy sa chopil rodák z Vajnor – kňaz Titus Zeman. V priebehu roka 1950 sa mu za pomoci prevádzačov podarilo v dvoch výpravách do Turína dostať takmer dve desiatky mladých bohoslovcov a rehoľníkov. Nešlo pritom o jednoduchú úlohu. Len priblíženie sa k štátnej hranici znamenalo podľa Neupauera riziko ohrozenia vlastného života. „To riziko nepominulo ani po prechode štátnej hranice s Rakúskom, ktoré v tom čase (východná časť Rakúska) patrilo pod sovietsku zónu,“ dodáva historik.

Kopance a dusenie vo výkaloch

Keď sa neskôr Titusa Zemana pred súdom pýtali, prečo to robil, odpovedal: „Ako malý chlapec bol som vychovaný u saleziánov, ktorí sa starali o moju výchovu. Z pohnútok vďačnosti som to všetko robil, keďže som chcel, aby aj títo chudobní chlapci mohli sa stať rehoľníkmi“. Osudnou sa mu stala výprava z apríla 1951, keď viedol skupinu zhruba dvadsiatich ľudí. „Sprisahancom“ sa podarilo dostať až k rieke Morava, ktorá však bola po nočnej búrke rozvodnená a nebezpečná. Starší kňazi a neplavci sa tohto úseku cesty zľakli. V chaose, ktorý zavládol, sa skupina rozpadla a rozhodla sa vrátiť. Vtedy ich však spozorovali pohraničníci a šestnástich z dvadsiatich dvoch členov výpravy pochytali. O hrôzach, ktoré Titus Zeman po ich dolapení zažil, neskôr rozprával saleziánovi Augustínovi Krivosudskému. Vyšetrovacie praktiky päťdesiatych rokov dodnes naháňajú strach. „Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje strašná hrôza. Používali neľudské metódy bitia a trýznenia najvyššieho stupňa. Opakovane napríklad pri vypočúvaní prinášali vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi doň hlavu a držali, kým som sa začal dusiť. Obrovské kopance do celého tela, silné údery s nejakým predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.“

Cítim sa byť nevinný

Kruté vypočúvanie napokon zlomilo aj odhodlaného kňaza. Titus Zeman dvakrát podpísal zápisnicu, čo súd považoval za faktické priznanie. „No počas obhajoby Titus jasne povedal, že sa necíti vinným, že mu svedomie nič nevyčíta, že sa nikdy nestaral o politiku a jeho pohnútky boli čisto náboženské,“ vysvetľuje hovorca saleziánov Rastislav Hamráček. Neupauer cituje zápis z pojednávania, v ktorom Titus hovorí: „Čo obsahuje úvod mojej zápisnice spísanej na ŠtB, toto sa nezakladá na pravde, nie sú to moje slová. Keď som sa proti tomu ohradil, referent mi hovoril, že on zápisnici musí dať politický ráz, a že na súdnom pojednávaní môžem to odvolať.“ Prokurátor žiadal pre Titusa Zemana trest smrti. Nakoniec dostal „len“ 25 rokov za mrežami. Za protištátnu činnosť poslal súd do väzenia ďalších 19 ľudí. Medzi nimi aj známeho kňaza Antona Srholca, ktorý zomrel vlani v januári. Úhrnný trest pre všetkých odsúdených bol 308 rokov. Titus Zeman skončil v obávanom Jáchymove, kde politickí väzni často bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov ťažili uránovú rudu. S podlomeným zdravím ho v roku 1964 podmienečne prepustili.

Sudca sa dal na pokánie

Titus Zeman zomrel o päť rokov neskôr na zlyhanie srdca. V týchto týždňoch vo Vatikáne vrcholí proces jeho blahorečenia. Zaujímavý je tiež osud Pavla Korbulyho, predsedu senátu, ktorý odsúdil nielen Titusa Zemana, ale napríklad aj Zdenku Schelingovú. Podľa Františka Neupauera sa neskôr Korbuly úplne zmenil a konal pokánie. „Jeho syn spomína, ako sa hanbil za svojho otca, ktorý išiel kolenačky od blumentálskej fary ku kostolu, chodieval dvakrát denne na sv. omše a pri Lurdskej jaskyni dal v roku 1958 vytesať ďakovnú tabuľku: Mária vždy pomáha.“